piero

Československý zlatý poklad začal vznikať v roku 1919. Zakladatelia štátu vyhlásili zbierku na národný poklad a nadšení ľudia dávali v dobrej viere svoje zlato, ktoré malo tvoriť zlatý základ pre novú menu. Od dobrovoľných darcov Národná banka dostala vyše 94 tisíc zlatých mincí a medailí a 65 kilogramov rýdzeho zlata. Z hľadiska objemu pre potreby zlatých rezerv štátu to však nebolo veľa. Štát preto vypísal aj pôžičku, ktorú občania mohli upisovať aj zlatom či striebrom. Tá zaznamenala nečakaný úspech. Takto narástol zlatý poklad republiky do roku 1925 o 3,2 tony zlata a 27 ton striebra. Lenže v tom čase už mala Národná banka v zásobe vyše 40 ton zlata. Odkiaľ sa vzalo?

Dvanásť ton prišlo z bývalej Rakúsko-Uhorskej banky v rámci delenia monarchie. Ďalšiu veľkú časť zlata tvoril zisk štátu z podnikania, avšak časť – nevedno presne aká – pochádzala aj zo zlata ruských cárov, ktoré priniesli československí legionári z Ruska. Tí totiž dobyli v roku 1918 Kazaň, kde bola uskladnená približne polovica cárskeho pokladu. Z obavy pred nemeckou ofenzívou. Československí legionári obrovský poklad štrnásť mesiacov strážili. Potom ho odovzdali admirálovi Kolčakovi – lenže po jeho ústupe opäť dostali úlohu strážiť vlak s pokladom. Až v marci 1920 ho definitívne odovzdali do rúk revolučného výboru, ale to už údajne bola iba tretina z množstva, ktoré odcestovalo v auguste 1918 z Kazane. Kam sa podelo zvyšné ruské zlato je už ťažké zistiť. Uchovaný je však dokument zo štábu 1. divízie, v ktorom sa píše o utajovanom prevoze 750 dební na lodi Sheridan z Vladivostoku do Terstu v lete 1920. Z Terstu bol tento náklad prepravený do Československa „v sanitnom vlaku – pod posteľami vojakov, označených za duševne chorých. Niektorí českí historici sa tejto verzii bránia, tvrdia, že ruského zlata prineseného do Československa legionármi bolo zanedbateľné množstvo, a že podstatnú časť zlata získal štát z dobrého hospodárenia a exportu cukru. Tiež z podnikania legionárskej spoločnosti, ktorá počas rokov, keď naši legionári ovládali značnú časť Sibíri. Odtiaľ vo veľkom exportovala drahé kovy, kožušiny a iné komodity. Každopádne, v roku 1930 bolo v Národnej banke už 69 ton zlata a v roku 1938 už skoro 95 ton. S blížiacim sa Mníchovským diktátom si bola Národná banka vedomá nebezpečenstva. Väčšinu zlata uložila v cudzine, najmä v londýnskej Bank of England, ale aj vo švajčiarskych a v belgických bankách. Osobitný komisár nemeckej Ríšskej banky, a s pištoľou v ruke donútil dvoch riaditeľov banky, aby podpísali prevod 23 ton zlata z českého účtu v Bank of England na účet Ríšskej banky. Samotný Winston Churchill označil lúpež zlata za 6 miliónov libier za „druhý Mníchov“. Väčšiu časť zlata v Bank of England, ktoré bolo vedené na inom účte, v hodnote okolo 7,5 milióna libier, sa však podarilo zachrániť. Toto zlato sa neskôr stalo garanciou troch britských pôžičiek určených na financovanie československej exilovej vlády a zahraničného odboja. Česi a Slováci, ktorí s nasadením života bránili Britániu, si museli všetku výzbroj a výstroj z týchto pôžičiek platiť. Tú časť zlata, ktorá nebola uložená v zahraničí, ale ostala v Čechách Nemci postupne odviezli do Nemecka. Išlo približne o 43 ton.

Spojenci po vojne zhromaždili zlato, ktoré v Nemecku objavili. Bolo to približne 277 ton. Teda asi polovica zlata, ktoré Nemci stihli počas vojny ulúpiť (kde je tá druhá polovica, to je jedna z najväčších záhad histórie z toho obdobia). Komisia objavené zlato rozdelila medzi pätnásť centrálnych bánk európskych krajín. Československu pripadol podiel 24,5 tony, z ktorých v roku 1948 previezli do Prahy 6,1 tony. Zvyšok, 18,4 tony zostal v Bank of England a americkej Federal Reserve Bank ešte niekoľko desaťročí. Veľká Británia aj USA jeho vrátenie pod rôznymi zámienkami odmietali. Až v roku 1981 sa podarilo dohodnúť. Československo zaplatilo USA 81,5 milióna dolárov a Británii 24 miliónov libier ako kompenzáciu. Tým sa zároveň vyriešili vzájomné otvorené finančné a majetkovoprávne otázky. Začiatkom roka 1982, sa zvyšok československého zlata konečne vrátil domov.

Po rozpade Česko-Slovenska sa zlaté rezervy, vtedy vo výške 102 ton, rozdelili v pomere dva ku jednej. Slovensko má stále okolo 32 ton zlata, uložené sú – kde inde ako v sejfoch Bank of England.  Naši bankári ich nechcú odtiaľ zatiaľ vyzdvihnúť s tým, že sa tam lepšie zhodnocujú.