piero

Po prvom rozdelení Česko-Slovenska v marci 1939 nemalo Slovensko nijaké menové zlato. Na podporu ekonomiky nového štátu vyhlásila vláda 11. júla 1939  zbierku na zlatý poklad. Dobrovoľne mohli  prispievať občania drahými kovmi, cennými predmetmi i peniazmi. Právo manipulovať so zhromaždenými prostriedkami mal minister financií. Vecné dary boli uložené v Hlavnom ústave Slovenskej národnej banky. V dvoch etapách (prvá do 31. októbra 1940, druhá do 31. decembra 1943) sa vyzbieralo vyše 3 kilogramov čistého zlata, 60 kilogramov čiastočne zlatého kovu, 1873 kilogramov čistého striebra, 344 čiastočne strieborných predmetov, za dva a pol milióna korún cenných papierov a desať miliónov korún v hotovosti. Do zbierky prispelo vyše deväťdesiattisíc darcov. Hlavným účelom zbierky na Zlatý poklad bolo zachrániť novú menu pred zruinovaním.   Na Zlatý poklad prispelo vyše 100 000 občanov, za rodinné klenoty dostávali na pamiatku oceľové obrúčky s nápisom „Slovenský štát ďakuje“.

Popri zbierke a daroch najviac prispela ťažba v Slovenských rudných baniach (Kremnica a v Banská Štiavnica) a ďalšiu časť zlata získalo Slovensko vývozom osobitne hodnoteného tovaru, za aký sa cez vojnu pokladal aj cukor, textil, petrolejové výrobky a pod. Zlaté krytie vtedajšej slovenskej koruny dosiahlo dovedna viac ako sedem (konkrétne 7,1) ton zlata. Zo slovenskej koruny sa stala tvrdá mena.

V lete 1944 guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš nechal väčšinu zlatého pokladu odviezť do Švajčiarska. V Bazileji to bolo 200 kg a v Berne, resp. v Zürichu 7 100 kg. Malú časť pokladu, ktorú ponechal v Kremnici, zas odviezli povstalci do Moskvy.

So zlatom Slovenského štátu súvisí aj vtipná príhoda. Tesne pred nemeckou kapituláciou, v marci 1945 sa v Slovenskej národnej banke objavili najvyšší nacistickí predstavitelia na Slovensku, aby ukradli, čo sa ešte dá. Pracovníci banky ich priviedli k veľkej debne a keď ju otvorili, Nemcom takmer oči vypadli. Uvideli zlaté tehly a množstvo peňazí v „tvrdých“ menách. Rýchlo poklad naložili do auta a ufujazdili. „Poklad“, ktorý si z Bratislavy odviezli,  im nebol príliš na úžitok: všetky bankovky boli falošné a tie opuncované zlaté tehly dal riaditeľ Štátnej mincovne v Kremnici Ing. Ľudovít Gavora urobiť z olova a pozlátiť práve pre tento účel.

Po skončení vojny sa slovenské zlato z Moskvy dostalo do Prahy a koncom roka 1946 sa slovenský zlatý poklad vrátil do Československa aj zo Švajčiarska. O jeho využití sa však rozhodovalo už v Prahe.