Smrť M.R.Štefánika:
Do trojmotorového dvojplošníka Caproni 450 nastúpil Štefánik na letisku Campoformido pri severotalianskom Udine v nedeľu 4. mája 1919 o 8. hodine. Po troch hodinách bez medzipristátia dorazil stroj nad Bratislavu. Keď sa dostalo Caproni nad mesto, vystrelil po ňom vraj strážny vojak Jozef Meško, o čom je oficiálny záznam. Podľa rôznych svedectiev, často aj protirečivých, však po lietadle strieľali viackrát – z kasární a z iných miest. Svedkovia hovorili o záblesku, či dokonca výbuchu na oblohe.
Namiesto toho, aby lietadlo čo najrýchlejšie pristálo, krúžilo dlhé minúty v podivných manévroch. Keď sa posádka už-už chystala pristáť, akoby si to rozmyslela a opäť nabrala výšku a zmenila smer. Prečo? Pri okružnom manévri sa stroj zrazu obrátil nadol a z výšky zhruba dvesto metrov spadol strmhlav na zem. V jeho troskách zahynul československý minister vojny a francúzsky generál Milan Rastislav Štefánik, ako aj traja talianski vojaci (dvaja piloti a mechanik).
Na mieste nešťastia bola makadamová cesta. Na nej mohlo lietadlo prísť o podvozok, lebo na ceste boli výmole. Štefánik, ktorý prežil dve zostrelenia na fronte, vedel, že ak lietadlo príde o podvozok, prevráti sa a nie je šanca sa zachrániť. V takom prípade sa z lietadla vyskakovalo. Takto to urobil pravdepodobne aj Štefánik.
Očitým svedkom Štefánikovej tragédie bol vraj Jozef Haronik, ročník 1906, z obce Prosné. Keď mal trinásť rokov, pracoval u pastiera dobytka vo Vrakuni pri Bratislave. Na túto udalosť si spomínal takto: „ Na ceste ležal nejaký muž v kombinéze. Vtedy som ešte nevedel, že je to Štefánik. Lietadlo horelo asi desať-pätnásť metrov od neho. Ležal na chrbte a bolo vidieť, že dýcha – kombinéza sa pohybovala. Prišlo čierne auto, z ktorého vystúpili neznámi civilisti. Zohli sa nad Štefánikom a rozopli mu kombinézu. Pod ňou mal kožené sako a v ňom zlaté hodinky, ktoré odopli a strčili si ich do vrecka. Našli uňho aj doklady, podľa ktorých zistili, koľkí boli v lietadle. Preto hneď vydali rozkaz vojakom, ktorí prišli za nimi, aby našli ďalších troch spolucestujúcich. Jeden ležal v priekope pri ceste neďaleko Štefánika. Okolo hlavy mal bielu šatku so stopami krvi. Bolo zjavné, že je mŕtvy. Druhý ležal tiež mŕtvy v žite. Tretieho nemohli nájsť. Jeden čatár odtrhol tyč z lietadla a prehrabával trosky, a tak ho našiel. Všetkých troch naložili do vojenského nákladného auta. Na Štefánika som videl zblízka, keďže som bol iba dva metre od neho. On jediný žil. Keď mu rozopli kombinézu, nikde nebolo vidieť nejaké stopy krvi. Len jeho jediného naložili do čierneho osobného auta.“
Druhý deň pricestoval narýchlo preskúmať haváriu taliansky kapitán Federico Zapelloni, ktorý pritom zjavne chcel ochrániť povesť talianskeho letectva. Vo svojich záveroch vylúčil ako príčiny vietor, poruchu stroja, ako aj chybu pilotov. Za možné dôvody označil nevoľnosť Štefánika pri pilotovaní alebo pretrhnutý drôt rádiostanice zapletený medzi ťahadlá kormidla. Štefánik však stroj neriadil, pri odlete sedel na mieste pozorovateľa a jeho výmena s pilotom počas letu by bola nezmyselným, až akrobatickým kúskom.
K dôkladnejšiemu vyšetrovaniu tragédie došlo až v roku 1927. Početné svedectvá o streľbe a rozbúrená verejná mienka si vyžiadali zriadenie vyšetrovacej komisie. Na jej čele stál vedúci prezidentskej vojenskej kancelárie generál Stanislav Čeček. Zbierali, ale aj sa spochybňovali výpovede svedkov o streľbe z pušiek, či dokonca diel, alebo o tom, že jeden taliansky člen posádky mal na hlave čerstvú ranu obviazanú obväzom. Vyšetrovacia komisia dospela k záveru, že príčinou havárie bol silný severozápadný nárazový vietor. Uviedli: „aj keby sme pripustili možnosť, že vojaci strieľali, potom sa nedá hovoriť o zlom úmysle, ale o nešťastnej náhode zavinenej unáhlenosťou a nerozpoznaním lietadla“. Mnohí leteckí odborníci však dokázali, že výsostné znaky zo zeme nebolo vidieť, hoci mnohí zástancovia nešťastnej náhody tvrdili, že si vojaci poplietli výsostné znaky Talianska s maďarskými, a preto sa strieľalo. To, či ide o nepriateľské lietadlo, sa určovalo podľa jeho tvaru vo vzduchu, nie podľa nerozoznateľných výsostných znakov. Maďari nemali dvojmotorové a dvojtrupové lietadlo, akým bol stroj Caproni, ktorým priletel Štefánik. Preto si Caproni nik nemohol mýliť s maďarským lietadlom. Vojaci však dostali však príkaz strieľať.
Protokol o pitve generála bol, mierne povedané , zvláštny. Pitva bola vykonaná ráno 6. mája v pitevni čs. posádkovej nemocnice v Bratislave. Dôvod úmrtia Štefánika sa v úplnosti nepreskúmal. Svedčí o tom protokol ministerstva národnej obrany, jeho 1. oddelenia, ktoré ešte v roku 1931 pod rokovacím číslom 36 544 cituje pitevný protokol, kde je o. i. nasledujúca veta: „Dutina brušná je prehliadnutá, len pokiaľ povoľoval rez.“ Z toho vyplýva, že nešlo o pitvu, ale doslova o úpravu mŕtvoly .
Záhadná Štefánikova smrť vyvolávala rôzne teórie až mýty a stala sa spolitizovanou kauzou. Vina sa zvaľovala na Čechov, Maďarov, Francúzov i Talianov. Emil K. Kautský v knihe Kauza Štefánik rozvíja hypotézu, že havária bola výsledkom úkladnej vraždy, za ktorou stál nielen Beneš a Masaryk, ale dokonca aj francúzska tajná služba. Parížu mal prekážať príklon Štefánika k talianskym politicko- vojenským kruhom, čo ohrozovalo francúzske záujmy v Československu.
Štefánik sa vraj dostal do ostrej hádky s Benešom, ktorý si v novej vláde zabezpečil prestížny post ministra zahraničných vecí. Štefánikovi prekážali mnohé jeho kroky vrátane prílišnej orientácie na Francúzsko. Údajne tiež Beneša obvinil z sprenevery peňazí amerických krajanov. „Medzi nami je koniec,“ písal Beneš prezidentovi Masarykovi do Prahy. „Ak je to možné, treba iného ministra vojny.“ Napriek jeho zásluhám Masaryk zvažoval ponúknuť Štefánikovi len post veľvyslanca v Ríme.
Štefánik sa, naopak, chystal vyjadriť k mnohým veciam, ktoré sa mu nepáčili. Na jeho zámery spomínal major Ján Šeba, ktorý ho v Taliansku sprevádzal: „Keby sa bol vrátil živý, bolo by v republike pravdepodobne veľmi horúco. Aspoň sa pripravoval, že do všeličoho prehovorí, a už cestou si vyhŕňal rukávy. Najmä pre Slovensko mal celý rad organizačných námetov.“ Podľa spomienok francúzskeho generála Mauricea Janina mal Štefánik plán stať sa po návrate viceprezidentom na Slovensku. Štefánik mal autoritu hlavného reprezentanta Slovenska a organizátora desaťtisícov legionárov, bolo by preto ťažké odstaviť ho z politiky proti jeho vôli. Ak sa chystal na takýto post, znamenalo to aj ohrozenie centralistickej koncepcie štátu. Bol to dôvod na atentát?
Letecké nešťastie, pri ktorom zahynul významný politik a vedec M. R. Štefánik, nikdy nebolo dostatočne vysvetlené a objasnené. Akým spôsobom zomrel? Prežil generál núdzové pristátie? To ostane asi navždy záhadou. Prikláňam sa však k názoru, že jeho odstránenie takýmto spôsobom by bolo pre Beneša a Masaryka veľmi riskantné. Neúspech by mohol mať katastrofické dôsledky pre ich pozície vo vznikajúcom Československu. Jedno je však isté. Táto nešťastná náhod prišla mnohým veľmi vhod.
Zdroje:
https://beo.sk/historia/1103-vrah-milana-rastislava-stefanika-a-jeho-pohnutky
https://zn.sk/smrt-milana-rastislava-stefanika-atentat-havaria-ci-likvidacia/
http://www.novakoviny.eu/archiv/historie/987-stefanik-smrt
https://www.postoj.sk/1041/historia-general-a-zahady-zostrelenia
Žiaľ, ako vždy, taká i onaká verzia. Ale ...
Nuž, prečítal som si dobovú literatúru a ...
Neviem, aká je v tomto prípade pravda. Ale ...
To bola jednoznačne vražda ktorú spáchal ...
Celá debata | RSS tejto debaty