Vo Vysokých Tatrách má údajne existovať miesto, ktoré vás núti k skoku do prázdna. Dávnejšie o ňom rozprával starší obyvateľ Novej Lesnej. Starí horskí vodcovia z obdobia spred roku 1918 a z prvej republiky údajne nazývali toto miesto „Duch skoku.“ Ak na ňom stráviš určitý čas, nejaká neznáma sila ťa donúti skočiť zo skaly dole. Starí horskí vodcovia o tom údajne rozprávali takýmito slovami: „Je krásny deň, práve si vyšiel hore a tak sedíš, kocháš sa výhľadom a je ti dobre. Nad hlavou modrá obloha, priezračný vzduch, hory všade navôkol. Keď však sedíš príliš dlho, pohoda sa stratí a nastúpi iný pocit. Začne ťa ťažiť na prsiach, tlak cítiš akoby aj v hlave. Na hlbinu pod sebou sa zrazu dívaš inak – už to nie je kus nehostinného, cudzieho terénu. V mysli ti začne hrať nejaká neznáma melódia, pristúpi k okraju zrázu a dívaš sa dole. Je to tvoja skala, blízka a príjemná. A začneš mať rád aj hĺbku pod sebou. Až tak, že sa posledný krát pozrieš na oblohu nad hlavou, roztiahneš ruky a skočíš. Nemôžeš sa tomu ubrániť. Rozbité telo potom nájdu v zráze pod skalou. Ak vôbec ho nájdu.“ Nik už presne nevie kde sa „Duch skoku“ vlastne nachádza. Mohlo by ísť o oblasť Studených dolín, resp. Slavkovského štítu. Novolesniansky vodcovia mali „revír“ vo východnej časti Tatier. Kto vie, možno to je to len dávno zabudnutá legenda, ktorú si starí vodcovia vymysleli, aby mali pri túrach o čom rozprávať turistom.
Ostrva (2 350 m) je jeden z najviac navštevovaných tatranských vrcholov. Skoro nik ale nevie, že z jedného z vrcholov Ostrvy visí veľký kamenný ruženec.Čo motivovalo neznámeho autora, aby v takej výške vybudoval a zmontoval obrovský kamenný ruženec, sa dnes asi už nedozvieme. Musela to byť obrovská drina, ale aj veľká odvaha, lebo za socializmu sa akákoľvek neschválená aktivita trestala. Napriek tomu neznámy odvážny umelec, horolezec, stavbár, nosič vytvoril v Tatrách za totality nevšedné monštruózne dielo, ktoré však ukryl pred bežnými návštevníkmi. Škoda. Takže ani túto nevšednosť bez skúseného sprievodcu a znalca nenájdete, aj keď je len kúsok od frekventovaného chodníka.
Už neraz sa stalo, že nezodpovedný turista v Tatrách zablúdil, zranil sa, alebo spadol zo skál. Takmer vždy bol tento turista nezvestný, ale postupom času sa našiel živý, alebo sa našli jeho telesné pozostatky. Avšak v kronike Tatier sa nachádzajú prípady zmiznutia bez stopy a sú podnes nevyriešené.
Počas letných prázdnin roku 1990 mladý český študent pracoval ako nosič nákladu medzi Popradským plesom a chatou pod Rysmi. Nasledujúce leto ako nosič z Hrebienka na Teryho chatu. Posledný deň brigády 30. septembra 1991 sa rozhodol navštíviť ešte starých známych na Chate pod Rysmi. Okolo štvrtej povedal vedúcemu chaty, že sa ide na chvíľku prejsť. Keď sa začalo zvečerievať vedúci sa volaním snažil nezvestného nájsť. To bolo neúspešné, tak ako prví zasiahli do pátrania ubytovaní horolezci, ktorí prehľadali s baterkami širšie okolie. Ráno zasiahla do pátrania Tatranská horská služba. Ani pátranie poľskej horskej služby nebolo úspešné. Nastala zima. Pátranie pokračovalo, hoc už po telesných ostatkoch na jar roku 1992. A toto pátranie bolo ešte dôkladnejšie – vrtuľník, členovia Horskej služby, dobrovoľníci-horolezci prehľadali doslova meter po metri okolie v okruhu 50 kilometrov. Poliaci to isté robili na druhej strane hraníc, avšak všetko bolo márne.
Toto zmiznutie je záhadné z niekoľkých dôvodov. Zabehol by skúsený nosič ďaleko, hoc sa blížila noc? Ak by sa dostal aj ďalej, prečo by sa jeho telo nikdy nenašlo aj napriek pátraniu? Mohol by byť skúsený nosič taký ľahkovážny, že by chcel zliezť bez horolezeckých pomôcok okolité štíty? Ak by mal aj samovražedné myšlienky, prečo by sa jeho telo nikdy nenašlo? Chcel len zmiznúť, ale prečo by to robil? Na tieto otázky môžeme len hádať – odpoveď sa však nikdy nedozvieme.
Zlovestným a ešte záhadnejším je ďalšie zmiznutie človeka. Koncom apríla roku 1992 sa dvojica mladých mužov rozhodla prejsť náročnú, ale inak pomerne bezpečnú trasu po magistrále zo Skalnatého plesa na Popradské. Posledná časť úseku Sliezsky dom -Popradské pleso je veľmi náročná, aj keď nie nebezpečná. Zotmelo sa a v dôsledku fyzickej, ale zvlášť psychickej únavy urobili skutočne nezmyselný krok. Turisti opustili značkovaný chodník a rozhodli sa zostúpiť lesom do Vyšných Hágov, ktorého svetlá z vyvýšeného miesta videli. Spočiatku dvojka zostupovala koordinovane, neskôr udržiavali kontakt len hlasom, až po hodine stratili aj ten. Po strastiplnej ceste lesom sa jeden z turistov dostal až na Cestu slobody. Nahlásil Horskej služby zmiznutie spoločníka. Horská služba ešte v ten večer sa vypravila na miesto, kde vyšiel z lesa turista a tam silným reflektorom a sirénou sa pokúsila naviesť strateného k ním. Bolo to neúspešné, tak hneď ráno nasledovalo prehľadávanie úbočia, čo tiež neprinieslo žiaden úžitok. Horská služba sa potom začala pátrať v troch skupinách. Prvá skupina vrtuľníkom prehľadávala lesy v okolí Vyšných Hágov, ba aj v okolí Popradského plesa. Táto skupina mala okrem ďalekohľadov aj prístroj reagujúci na teplo ľudského tela – nič však nenašla. Druhá skupina prehľadávala naďalej lesy v okolí Vyšných Hágov. Tretia početnejšia skupina urobila rekonštrukciu a šla v „šlapajách“ turistov od Batizovského plesa až po úbočie kde začali zostupovať do doliny.. Všetko bez úspechu. Aj toto zmiznutie je záhadné z viacerých dôvodov. Ako sa mohol turista stratiť v priestore, keď mu stačilo ísť len dole úbočím? Ak by bol fyzický na tom zle, prečo by nereagoval na sirénu, ktorá bola počuť aj na chodníku, odkiaľ turisti zostúpili? /To si pátrači aj overili/. Ak by aj turista v dôsledku zimy upadol do bezvedomia, prečo naň nenarazila ani jedna zo troch skupín ? Môžeme počítať aj s premysleným zmiznutím, ale bol by toho psychický a fyzický vyčerpaný turista schopný? Asi všetky otázky zostanú bez odpovede.
Zdroje:
https://hiking.sk/hk/fo/56250/strasidelne_miesta_v_horach.html
http://luljak.bigbloger.lidovky.cz/c/90005/Zahadne-zmiznutia.html
https://www.cas.sk/clanok/423194/utajene-poklady-vysokych-tatier-niektore-zaujimavosti-nepoznaju-ani-rodeni-tatranci/
Celá debata | RSS tejto debaty