piero

Dôkazy ľudskej prítomnosti na Sitne siahajú tisícročia do minulosti. Okrem vzácnych nálezov z eneolitu či z keltských a rímskych čias sa tu nachádzajú dôkazy o prítomnosti Slovanov v 9. storočí a zvyšky hradu z 13. storočia. Ľud lužickej kultúry osídlil masív Sitna približne pred 3200 rokmi. Zhruba po dvesto rokoch areál opevnil – vzniklo tak najvyššie položené (1009 m n. m) a jedno z najrozľahlejších (16 ha) hradísk lužickej kultúry na našom území. Vnútro delil na dve približne rovnako veľké polovice. Vnútorný val bol z kamenia a hliny, doplnený o hlbokú priekopu. Za ním sa nachádzalo najvyššie položené miesto, ktoré sa považuje sa za akúsi akropolu. Medzi vnútorným valom hradiska a vyššie položenou „akropolou“ sa nachádza terasovito upravený terén, ktorý však nesie minimálne známky osídlenia. Zatiaľ sa nedá presne určiť, načo tento priestor slúžil  V priestore týchto pravekých „akropol“ sa spravidla našli zvyšky príbytkov. Bohatstvo ich majiteľov niekedy dokladajú nálezy prepychových bronzových, a dokonca zlatých predmetov. Domnelá akropola bola prázdna: za priečnym valom nestálo žiadne obydlie. Pre koho obyvatelia obrovského, bohatého a stáročia obývaného hradiska vyčlenili jeho najprestížnejší priestor?

Osídlenie sitnianskeho hradiska sa koncentrovalo v blízkosti vonkajšieho valu. Archeológovia tu objavili nespočetné množstvo nálezov: črepy, kamenné žarnovy a drviče obilia, hlinené prasleny a tkáčske závažia, (kultové?) kamenné i hlinené kolieska, ako aj fragmenty bronzových nákrčníkov a bronzových nádob. Hojnosť poľnohospodárskych nástrojov a archeobotanické nálezy indikujú miestnu poľnohospodársku aktivitu a   svedčí o trvalom osídlení hradiska. V roku 1986 sa na mieste, kde stál jeden z domov lužického obyvateľstva našiel depot,  hromadný nález bronzových predmetov. Depot pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou z 10. storočia pred n. lnventár depotu bol zložený z predmetov, ktoré sa nepoužívali každodenne. Boli nosené pri obradných až ceremoniálnych príležitostiach súvisiacich s náboženskými oslavami. Inak povedané, boli pravdepodobne integrálnou súčasťou slávnostného dobového odevu, či kroja. Súbor predmetov  naznačuje že patril  žene asi .kňažke.

Výraz sitno sa uvádza ako archaické synonymum pekla. V tomto duchu ho použila Timrava, Hviezdoslav , Tajovský  aj Ján Kollár . Matej Bel už v roku 1742 spomína preklínanie: „choj do sitna , do sitna s tebou.  Je veľmi nepravdepodobné že si tento význam Matej Bel a ostatní slovenskí vzdelanci vymysleli. Prinajmenšom v 1. polovici 18. storočia výraz sitno skutočne znamenal „peklo“. Ako zastaraný výraz s významom peklo uvádza sitno aj Slovník slovenského jazyka

Spojitosť s peklom vznikla  zrejme vďaka poverám o „diere na druhý svet, bežnej u mnohých starých národov. Táto diera býva často umiestnená v hlbokých horách alebo na  vrchoch , čiže v nebi. Mohli by sme predpokladať, že takáto “ diera “ mohla byť aj na Sitne, Mohlo by ísť o studňu.  Jednou z najväčších kuriozít sitnianskej „akropoly“ je prameň.  Matej Bel aj Andrej Kmeť ho spomínajú ako studňu. Výdatnosť prameňa vzhľadom na jeho nadmorskú výšku (970 m. n. m.) odjakživa udivovala. Tento priestor v očiach pravekých obyvateľov nepochybne nadobudol silný náboženský, azda priam magický náboj. Vzhľadom na dominantnosť Sitna v okolí a zvláštnu polohu studne pripisovalo pravdepodobne  predslovanské obyvateľstvo i starí Slovania tomuto prameňu magický význam. Možno že sa tu odohrávali kultové slávnosti aj pred dvetisíc rokmi . Ich aktérkou mohla byť aj nositeľka ozdôb nájdených pod podlahou jedného z domov.

Zdroj:

https://lumyd.eu/article/praveke-hradisko-na-pekelnom-vrchu-zahada-prazdnej-akropoly-na-sitne/53

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1912/Kmet_Veleba-Sitna/1

https://dazbogovivnuci.estranky.sk/clanky/myty-a-legendy/sitno–carovna-hora.html

http://vinospodvulkanu.sk/sitno/