Jedna z mála historickými listami registrovaných pohanských pamiatok na Slovensku je v blízkosti obce Seňa. Pahorok vystupujúci z polí, s názvom Boží vrch / Isten-domb/ , je miesto, na ktorom v minulosti stála pohanská kultová stavba – Balwankew. Jedná sa o obdobu maďarského názvu bálvány kö, teda ide o kamennú modlu. Stavba bola písomne doložená z historických zápisov okolo roku 1267, kde sa spomína pri opise hraníc. Ak pri vymeriavaní územia použili tento kameň ako hranicu, môžeme predpokladať, že sa jednalo o výrazný prvok v krajine, ktorý bolo možné zďaleka vidieť. Na základe jeho výraznosti v krajine išlo pravdepodobne o megalit, respektíve o menhir, samostatne stojaci kameň. Výskumy megalitických stavieb a menhirov jednoznačne poukazujú, že tieto stavby stavali praveký ľudia. Ak by sme mali byť presnejší, mali by sme hovoriť o mladšej dobe kamennej /7000-1800 pred. n. l./. Okolie Sene v tom čase už bolo osídlené. Dokazuje to aj kompletná nádoba kultúry s kanelovanou keramikou, ktorá bola nájdená na tomto vrchu Menhir môže byť označením svätyne, môže byť ústredným bodom otvoreného posvätného miesta, obetným kolom v monumentálnom prevedení. Podľa výskumov historických listín je známe, že v blízkosti stál i posvätný háj. A tie stavali Kelti aj Slovania. Predpoklad je, že neskôr by modla mohla byť zasvätená aj niektorému zo slovanských Bohov. Respektíve do úvahy pripadajú aj staršie náboženstva – napríklad Keltské
Je písomne dokumentované, že kultový kameň na Božom vrchu existoval. Tento fakt však nastoľuje viacero otázok. Odkiaľ sa tu vzal? A v konečnom dôsledku, kde zmizol?
Kameň bol na Isten-domb premiestnený ľuďmi. V okolí Sene sa nenachádzajú žiadne skaly, len úradná rovina. Najbližšie miesto výskytu veľkých kamenných balvanov je Slanské pohorie. Avšak minimálna vzdialenosť medzi od Slánskych vrchov je 10 km. Akým spôsobom bol balwankew prepravený na svoje miesto? Kameň sa pravdepodobne premiestňoval v zime, keď mráz spevnil povrch pôdy. Vytvorením klznej dráhy pomocou snehu, vody a mrazu podstatne sa znížila trecia sila aj veľmi ťažkého kameňa. jeho premiestňovanie sa tak stalo menej náročnou záležitosťou, ktorá nevyžadovala veľký počet ľudí.
V roku 1267 bolo už dvesto rokov od prijatia kresťanstva v Uhorsku. Starý náboženský kult prijatím kresťanstva automaticky nezmizol, bol tajne pestovaný ďalej. Cirkev sa všemožne snažila potlačiť tieto prejavy. Jedna z jej aktivít bolo ničenie starých kultových symbolov. Napriek tomu, že v roku 1267 každý presne vedel, že načo slúžil balwankew, nebol zničený. Ako je to možné? S nejakou náboženskou toleranciou v stredoveku nebolo možné rátať. Tiež nie s nedôslednosťou. Seňa už dávno pred tým bola náboženským strediskom, bola sídlom farára. Jediná odpoveď, ktorá sa nám núka je, že kameň bol taký veľký, že ľudia v tom období ho nedokázali rozbiť. Kam sa po roku 1267 podel? Kto a ako ho odstránil? Archívne dokumenty o jeho ďalšom osude mlčia. Ak balwankew prežil rok 1267 hlavne kvôli svojej veľkosti, tak v neskoršom období už iní ľudia s inými znalosťami a skúsenosťami ho dokázali rozbiť. Jednou z možností ako to urobili bolo zahriatie kameňa ohňom a následné prudké ochladenie vodou. Ústna tradícia uvádza, že kamene z rozbitej modly boli použité do základov miestneho kaštieľa.
Zdroje:
www.praveorechove.com/newsread2.php?newsid=213
http://www.cassovia.sk/lexikon/b.php3
https://www.geocaching.com/geocache/GC41VT7_balwankew?guid=4df74f6a-dd2b-4ce7-8d14-4f108d416f6a