Prenčov – ľudská čeľusť
Traja občania z Prenčova našli 8. októbra 1901 ohromujúci nález: ľudskú sánku, na ktorej pravej vetve boli zavesené dve uzavreté zámky. Bolo to pri zbieraní kameňov navŕšených na spôsob mohyly, na východnej strane vrchu Vtáčnik, asi na polceste od Prenčova k Sitnu. Mohyla pozostávala z veľkých balvanov, mala v priemere 6-9 metrov a na vrchole bola porastená úctyhodnými stromami, ktoré zapúšťali svoje korene medzi jednotlivé kamene. Nálezcovia predmet odovzdali Andrejovi Kmeťovi zo Slovenskej múzeologickej spoločnosti. Zámky boli tak tesne nasadené, že sa nedali vôbec zvrtnúť okolo kosti. Z toho sa dalo usúdiť, že tomuto človeku museli vyraziť zuby a s veľkou námahou založiť na sánku zámky, ktoré boli potom uzamknuté. Kľúčové dierky boli obrátené navonok a podľa vzhľadu zámkov bolo možné nález datovať do obdobia spred asi dvesto rokov
Táto udalosť bola a je nepochybne záhadou. Už Kmeťovi pripadalo čudné, že sa vo svojej múzejnej a archeologickej praxi doteraz s ničím podobným nestretol. Neskôr po publikácii jeho štúdie v „Časopise múzealnej slovenskej spoločnosti“ sa však našli i ďalšie analógie. Prvú z nich predstavoval nález v Sudovciach, ktorý si Andrej Kmeť obzrel 3.júna v zbierkach slobodného pána Štefana Šemberyho. Tretiu kompletnú lebku objavili v zbierkach Národného múzea v Pešti a štrvtá pochádzala zo zbierky baróna Radvanského z Radvane. Táto čeľusť bola bez lebky a zubov a jej zámka, podobná tej prenčovskej, visela na ľavej strane. Horná časť ľavej vetvy bola odlomená, zámok majiteľodstránil, ale detailné posúdenie kostných zmien preukázalo, že bola nešťastníkovi nasadená ešte počas jeho života.
Mohyla pri Prenčove, v ktorej bola časť lebky objavená môže znamenať v podstate dve veci: že tam niekoho ukameňovali a potom na telo navŕšili balvany, alebo mŕtvolu priniesli už do pripravenej mohyly a tak zahádzali. Zvláštne je to, že čeľusť bola nájdená úplne naspodu a navŕšenie balvanov nemohol vykonať jeden človek, ale ani viacero ľudí. Tak by bolo možné rátať s viacerými svedkami a s tradíciou, ktorú by miestny obyvatelia aspoň sčasti vysvetlili. Keďže sa však žiadne informácie nezachovali, tento podivný čin sa odohral asi v tajnosti a telo páchateľ ukryl do vopred pripravenej mohyly.
Isté vysvetlenie by mohol znamenať i zvláštny rituál pohrebu u samovrahov, kedy ich telá zahádzali kamením, aby „Matka zem“ nebola znesvätená. S odstupom času akoby sa zdalo, že zámky na ústach nešťastníka z prenčovskej mohyly splnili svoj účel: „Mlčanie až za hrob“ spôsobilo, že dôvody vedúce k jeho neobvyklému koncu neboli do dnešných dní objasnené.
Zdroje:
http://www.kpufo.eu/sk/index.php/zahady/556-69
http://putnici.sk/newsread.php?newsid=1025